Exchange in USA

Srdecnen zdravim navstevnikov tochto blogu. Nieje to tak davno, co som bola na vasom mieste. Este si stale dost jasne pametam, ako som brazdila po internete s cielom, najst nejaky novy zdroj informacii o zahranicnom pobyte. Az som objavila rozne blogy od ludi, ktori prave nieco take zazivali. Tymto sa zacalo citanie desiatok zivotnych pribehov ludi zo slovenska alebo ceska. Niektore boli plne pozitivnych zazitkov ale nasli sa aj take ktore skor opisovali tento rok v cudzine ako hotovu katastrofu. Cestne sa priznam ze niekedy som docitala clanok s otvorenymi ustami a s rozporuplnymi myslienkami. Dat sa na nieco take? Co by sopm robila kebyze sa dostanem do situacie kde ma terorizuje hostovska rodina alebo zijem v nevyhovujucich podmeinkach? Zvladla by som taku situaciu sama v cudzom svete?

Kedze som vsak clovek ktory ma rad vyzvy, povedala som si ze preco by som nemohla byt jedna z tych, pre ktorych sa stal rok, kedy boli vymennym studentom, jednym z najlepsich v zivote. Nevycerpatelna studna zazitkov, ktore by nikdy nenadobudli doma. Ked uz padla konecna volba risknut domacu istotu, bolo treba zacat konat. Poradie rodicia, agentura, usa ambasada, letisko a amerika je velmi zjednodusene. Myslim, ze tomuto by sa dal venovat cely clanok v dost velkom rozsahu. Preto v rozpravani mojho pribehu preskocim az k letisku. Presne tak clovek by si myslel, ze sa bude tesit na ten svoj vysnivany rok v usa. Musim sa priznat, ze cim blizsie bol moj pobyt tesila som sa menej. Pravdepodobne to bolo preto lebo som si konecne zacinala uvedomovat, ze za sebou zanechavam uplne vsetko, co som doteraz poznala a mala rada. Stale mi beha mraz po chrbte, ked si spomeniem, ako som davala posledne zbohom kamaratom, a ake to bolo tazke. Ale zaroven musim podotknut, ze sa to neda porovnat s tym, co som citila ked som sa lucila s rodicmi. Vzdy mi vyhrknu slzi, ked si na to spomeniem. Aj teraz. Svoju placlivu chvilku som mala v predvecer odletu kedy mi uz ozaj doplo, ze na dalsi den odchadzam na druhy koniec sveta. Mozno to bolo lepsie, ze som si to ,,predplakala’’ lebo potom na letisku som uz neronila slzi. Neodchadzalo sa mi lahko, ale posledne objatie s rodicmi pohlad do ich zaslzenych oci mi dal jasny signal ze uz musim ist. Tych par krokov ktore som presla do letiskovej zony znamenalo viac nez by sa zdalo.

Bolo to tu. Sama vo velkom svete. Co s tym ? Nebolo vsak casu na nejake filozoficke chvilky predomnou bol dlhy let az do slnecnej kalifornie. Vysnivana destinacia pre vymenneho studenta- povie si kazdy v duchu. Ja som ani v najdivokejsich snoch nedufala, ze zamierim prave sem. Ale stalo sa. Po niekolko mesacnom cakani na rodinu som si v jedno krasne poobedie nasla email od agenturi s inormaciou, ze mam konecne rodinu. Nevedela som, co skor plakat, smiat sa alebo skakat od radosti? Nejakym zazrakom sa mi podarilo sklbit vsetko do jednej cinnosti a popri tom som este zacala obvolavat rodicov. Najviac ma ,,dojala’’ (v dobrom zmysle slova) reakcia mojho ocina, ktory namiesto toho aby sa radoval ako prvu vec sa ma spytal ako daleko je mesto Placerville od mexickych hranic :D. Ked som overila fakt, ze je to v podstate v severnej casti kalifornie hodinu od hlavneho mesta Sacramenta. jediny prezitok ktori som musela neustale potom vyvracat je ze kalifornia sa nerovna o.c. California a ze nebudem byvat pri oceane. :D. zobrala si ma sympaticka rodina americanov s 3 detmi. Potesilo ma ze najstarsie dvojicky (chlapec a dievca)su v mojom veku a najmladsi host brother mal 13. Snad jedina nevyhoda tejto rodiny bola ze byvaju tak povediac po nasom v lazoch. Ale teraz sa vratim k tomu letu za mojim novym zivotom. Startovny bod bol pre mna letisko vo Viedni. Vsetko prebiehalo takpovediac pomasle (az na dojimeve lucenie na to sa neda pripravit) az do chvile kedy som chcela poslat smsku rodicom uz z tej predodletovej haly kde ked vstupite neda sa vyjst. Pozrela so sa do presne do vrecka tasky kde som si bola na 100% ista ze som si vlozila telefon. Zistila som vsak, ze tam nieje a po zufalom prebrlani celej tasky som zistila, ze ho proste nemam. Vdaka dobrej dusi Veronike (vymenna studentka cestovala cez rovnaku agenturu a leteli sme spolu az do sacramenta) a jej mobilu som zistila ze som si mobil zabudla v aute… krasny zaciatok nie? po rozdychani tochto faktu uz vsak bol cas nalodit sa. Lietadlo ako kazde ine. Jednine co ma poburilo bolo, ze nepodavali nic viac ako keksik a napoj. Ja viem, ze aj to je nieco, ale skuste si predstavit aka som bola hladna, ked som neranajkovala:D. Vstala som o 5 rano, a ked som letela bolo uz cas obeda. Po pristani na letisku v parizi som namiesto pokojneho presunu na zaoceansky let absolbovala beh na dalsi terminal lebo prvy let bol v miernom oneskoreni a dalsi terminal bol na druhom konci letiska. Po prejdeni mnozstva letiskovych kontrol som konecne sedela v lietadle, ktore smerovalo za velku mlaku. Konkretne do atlanty. Let bol bezproblemovy a ked mi dali konecne najest tak uz mi fakt nic nechybalo ku stastiu .

Po niekolkych hodinach bola Atlanta uz skoro na dosah ruky. Avsak pred pristanim bolo treba vyplnit este formular o tom co privazam. Vyuzila som pomoc uja, ktori sedel primne. Zjavne videl moj strateny vyraz tak mi velmi ochotne pomohol. Musim sa priznat, ze mi to bolo troche divne, ze je taky zhovorcivy a zaujma sa o to co idem do usa robit a take tie veci (Casom som si vsak uvedomila ze Americania sa radi rozpravaju kdekolvek a o hocicom. :D). Ked uz som konecne vystupila z lietadla cakala ma posledna kontrola pred oficialnym vstupom do usa. Imigracne. Musim sa priznat, ze som sa obavala, ale nakoniec sa nebolo coho. Z velkeho strasiaka sa vyklul vtipny uradnik, ktori mal srandu zo mna, aka som bola nervozna. A bolo to tu. Oficialne na americkej pode. Z mojho rozjimania nad americkou zemou ma prebudil tvrdy uder osudu a to fakt ze moj kufor nebol tam kde ja. Strateny. Dalsie pozbudenie prislo vo forme meskania lietadla. Co sa da robit na letisku 4 hodiny? Po obcerstveni a navstene normalneho wc ( to lietadlove je dost velky zazitok – odporucam :D) zrazu nebolo co robit. Tak sme si zlozili s mojou spolucestovatelkou pred velkym oknom s vyhladom na startovaciu drahu a iba tak sledovali co sa deje.

Nakoniec sme sa dockali a pred name bol posledny let do sacramenta. Tento let bol asi najnarocnejsi. Bola som uz na pokraji vycerpania a vobec sa mi nedalo zaspat tak som iba tak sledovala krajinu po do mnou. Vidiet bolo akurat mraky a blyskanie pod nimi. V jednom momente fascinujuce a na druhej strane desive. Po najdeni asi najkrkolomnejsej pozicie na spanie (polozila som si hlavu na kolena a zaspala som tak!) som si zacala uvedomovat ze ani nie za par hodin sa stretnem s mojou host family. Ake to bude?

To sa dozviete v dalsom pokracovania

Zatial byee od vasej Domi

Prihláste sa pre odoberanie notifikácií o nových článkoch!

Your email:  
Subscribe Unsubscribe  

This entry was posted on Friday, December 2nd, 2011 at 1:43 am and is filed under Blog, Prípravy pred cestou, Zážitky z USA. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.