Exchange in USA

Keďže prispievam článkami asi je vám všetkým jasné, že som účastníkom výmenného pobytu. Konečne sme k tomu došli… a dozviete sa čo sa udialo doteraz

Rozhodla som sa. Chcem ísť! Začali sa neeeeeskutočne dlhé vybavovačky (aspoň mne sa to tak zdalo ). Po sviatkoch som vyplnila predbežnú prihlášku, poslala (ok, nie ja osobne ) prvú malú sumičku agentúre a po týždni som dostala fascikel plný papierov o USA a študijnom programe. S radosťou som sa v nich hrabala každý deň. Až kým som nedostala mail so Záväznou PRIHLÁŠKOU. Tak to už bolo o inom. Vyplnila som 1 papier zo 16 potom som ich vložila do krásneho pomarančového obalu, obal do fascikla, fascikel do zásuvky a zásuvke sa vyhýbať. Keďže sa blížil dátum nášho prvého oficiálneho meetingu s agentúrou a ostatnými výmennými študentmi, predsa som tú zásuvku musela otvoriť. Hŕstka papierov mi zase skončila v ruke.

Vybrala som SLEP test manual. Pár papierov na ktorých boli príklady z testu, ktorý každý, kto sa chce zúčastniť výmenného pobytu musí napísať. Prešla som otázkami. Nemyslela som si, že to bude malina. Ani nebola. Pre mňa. Ale o tom neskôr.

Na rade bola oranžová obálka. Znovu som začala vyplňovať papiere s malými písmenkami.

V januári sme mali Orientation I. V sobotu ráno sme sa zišli v Bratislave, napísali sme slep test (ja bohužiaľ neúspešne), absolvovali interview, pokukali fotoalbumy bývalých ES (Exchange student), rozprávali sme sa o Amerike, vypočuli sme si ako sa (ne)máme správať počas pobytu v hosťovskej rodine, dostali sme milión rád a odpovede na naše otázky. Po ôsmych hodinách sme sa rozlúčili a pobrali sa domov.

Vo februári som odovzdala VYPLNENÚ prihlášku. Deň po termíne. Moja „najlepšia“ vlastnosť. Všetko po termíne. Či už referát do školy, peniaze na divadelné predstavenie, výkresy alebo spomínanú prihlášku.

Do mája som už s vybavovaním nemala starosti. Jediné čo som mala robiť bolo učiť sa a venovať všetok môj čas angličtine. Aby som sa zlepšila, aby som opravné testy zvládla lepšie, ale hlavne aby som to mala v Amerike čím ľahšie.

Občas som si vytiahla nejakú tú anglickú knihu a čítala som, pozerala anglické filmy a prekladala, prekladala, prekladala. Lenže som tomu nevenovala dosť času. Buď som na to vôbec nemala čas, lebo som ani kvôli kvantu vymeškaných hodín nestíhala školu alebo som proste len nemala náladu.

Začiatkom mája som dostala e-mail. Opravný test bude 31.mája. Ó, tak to mám ešte kopu času na prípravu. Po čase mi asi tato prestal veriť, že sa angline fakt venujem a skrátka mi povedal: DOUČOVANIE. Mala som sa opýtať angličtinárky na našej škole či by ma doučovala. Samozrejme som to odkladala a odkladala, až jedného dňa som sa odvážila. Pár dní na to už som sedela na doučku. Mala som z toho dobrý pocit (a prázdnu peňaženku ). Teraz už aj ľutujem, že som nezačala chodiť skôr. Naučila by som sa toho oveľa viac. Ale vždy lepšie neskôr ako nikdy.

Keďže 31.mája sme mali kvôli vízam aj pohovor na US ambasáde, pribudli ďalšie výtlačky na vyplnenie, ktoré som samozrejme vyplňovala deň pred termínom odovzdania. Mala som na ten ich systém strašné nervy, keďže nič nefungovalo tak akoby malo. Ale zvládla som to! A pobavila sa na otázkach

V deň D sme sa opäť vybrali do hlavného mesta našej republiky na Orientation II. Predobedom sme dostali ďalšie potrebné informácie, kopu papierov!!! a ani darčeky nemohli chýbať. Oplatilo sa tam ísť. Okolo 10:30 pri zaspávaní som začula vetu: „Dúfam že ako aj rodičia aj študenti tu majú preukaz totožnosti, ktorý budú potrebovať na ambasáde.“  Hneď som sa prebrala. Pozrela som sa na môjho otca s „oops“ pohľadom a v duchu si nadávala. Asi je všetkým jasné že OP a žiadny iný preukaz som pri sebe nemala. (ďalšia úžasná vlastnosť – na všetko možné zabúdam) Ešteže pani S. z agentúry na všetko myslí a do USA nám vybavila ISIC kartu. Už som len dúfala že bude stačiť. Po meetingu sme sa najedli a hor sa na Hviezdoslavovo námestie. 13:15 sme mali vstup do priestorov ambasády. Ako 22. som sa tam dostala okolo 14.00. Prešla detektorom, ktorý hneď začal pípať opasok Dostala som kartičku VISITOR a presunula sa do žltej budovy, kde som poskytla moje odtlačky prstov, odpovedala na dáke otázky ktorým som nerozumela, keďže chlapík za okienkom na moje pomery dosť rýchlo rozprával. Ale nejaké slová ako high school, host family, Trnava som zachytila a dačo som si vymyslela. Po minútke sa mi poďakoval. A mohla som ísť. Mala som ešte hodinku do začiatku písania opravného testu, tak sme sadli do kaviarne, vypila som 2 jahodové džúsy, pozorovala a bavila som sa na turistoch a všetkým posielala sms nech mi držia palce. 16.10 som dobehla do kancelárie pani S. kde všetci čakali už len na mňa. Po dvoch hodinách s úsmevom na tvári som nasadala do auta. Testy som spravila. 145 otázok, 14 chýb. Som na seba hrdá! Aj keď len na druhý pokus…

Posledný júnový týždeň (ako inak ) som si vybavila prerušenie štúdia a už mám kľud.

Naďalej chodím na doučko a ničím nervy mojej učiteľke Pozdravujem

V týchto dňoch už len čakám na nejakú dobrú dušu z USA, ktorá by ma bola ochotná znášať 10 mesiacov. Dúfam že sa nájde

This entry was posted on Monday, August 1st, 2011 at 11:21 pm and is filed under Prípravy pred cestou. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.