Exchange in USA

Niekto by sa mohol opýtať, že čo ja, človek zavretý na intráku pomlay ako v base, môže robiť na sviatok tak neslovenský, ako je vďakyvzdanie. Ešte dva týždne pred sviatkom som si myslel, že budem robiť to, čo obyčajne- nič.  Lenže…Lenže čo čert nechel, pozvala ma jedna brankárka spolu s ďalšími pár chalanmi ku nej na thanksgiving. Takáto ponuka byť takmer celý deň offcampus, tak toto sa neozaj neodmieta. Nebudem tu rozpisovať počty mailov a všetkého čo bolo treba urobiť aby ma s tou rodinou vôbec pustili preč. Tak som sa teda stretol s chalanmi, čo išli tiež so mnou, a išli sme spolu čakať na rodinu na recepciu. O pár minút prišli po nás na dvoch lexusoch a vyrazili sme z akadémie. Po polhodinke sme odbočili na príjazdovú cestu k domu. Mal by som to vlastne nazvat menší palác. Odhadol som to na 20 izieb. Po priehladke domu, čo strávilu aspon 20 minút sme išli do izby našej hostiteľky=brankárky. Takú samozrejmosť ako vlastnú kupeľňu, či posteľ asi meter vysokú, asi 150 vankúšov, snáď ani nemusím spomínať . Tak sme sa chvíľu bavili, potom sme šli do nejakej izby ktorú ani nedokážem pomenovať. Tá izba bola určená jednoducho len na zábavu. Tak sme si zahrali stolný futbal, no potom sme už museli ísť dole ísť jesť, kde sa už medzičasom nazbierala celá rodina. Po krátkych rečiach sa nás “mama” spýtala, že čo si dáme na pitie. Nakoľko sme trochu váhali, povedala že žiaden alkohol (fňuk). Ale musím sa priznať, mal som silné nutkanie vybrať Coronu z chladničky. Tak sme si teda nabrali moriaka a všetko možné(fakt som sa najedol) a po najedení pekne do “záhrady”. Tam sme si zahrali stolný tenis, americký futbal a potom v nás skrsla myšlienka ísť na mólo pozrieť loď(áno, naozaj žijú na pobreží a maju vlastnú loď), ale nanešťastie loď nefungovala. Tak sme teda išli späť do “zábavnej izby ” kde sme už boli celý večer okrem chvíle keď sme šli na ovocie namočené v čokoláde. Okolo deviatej večer sme už žial naozaj museli ísť, tak sme sa rozlúčili s celou rodinou a išli sme. Tento deň si budem ešte dlho pamätať, bo to bolo prvý a posledný krát čo som sa v amerike poriadne “nažral”.  Na black friday som sa vybral o siedmej večer do mallu. Nakoľko nemám moc peňazí, skončil som len na cookies. Ale no čo už. Na záver by som už len dodal zaážitok z hodiny angličtiny. Sedeli sme na hodine kde sme len cudzinci, keď sme sa bavili ako sme prežili thanksgiving. Keď sa nás zrazu spýtala učiteľka(nie americká občianka), že o čom sme sa rozprávali. Všetci sme sa na seba pozreli každý odpovedal že vlastne o ničom. Nato povedala že v takéto sviatky Američania rozprávaju ešte väčšie “nič” ako zvyčajne. Povedala, že hlavne po 11.9.2001 sa ľudia boja rozpávať na háklivné témy ako politika a náboženstvo len aby niekoho neurazili. Potom jej len tak vykĺzla, akoby náhodou, myšlienka, ktorá je absolútne správna. Povedala: “Od bojím sa rozprávať k bojím sa myslieť je veľmi blízko.”

This entry was posted on Thursday, December 11th, 2008 at 11:58 pm and is filed under Zážitky z USA. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.