Exchange in USA

To, že sa asi ako jediný z nás, autorov, vraciam na malú dovolenku na Slovensko, vedia asi všetci tu. Ale… ako to je vlastne možné?

Takže, nakoľko tu niesom cez agentúru, nič mi nemôže zakázať ísť domov. Tu v akadémií je to normálne, každý ide domov. Naozaj nepoznám nikoho, kto tu ostane na Vianoce. To, že idem domov, som vedel už dlho dopredu a už od októbra rátam týždne. Úprimne, doteraz si to ešte celé ani poriadne neuvedomujem. Až keď si zajtra vytlačím letenku, zoberiem si pas z recepcie, pobalím sa, až potom si uvedomím že naozaj odchádzam. Moje pocity sú naozaj zvláštne. Teším sa domov naozaj veľmi, a už teraz mi je jasné, že nebudem chcieť nastúpiť do lietadla späť. Teším sa na svoju rodinu, psa, priateľov… Všetko to, čo tu jednoducho nemám (až na tích kamarátov). Priletím 21.12. o 14:00 do Viedne a ešte asi týždeň dozadu som si myslel, že prvý deň sa len vyspím. Ako veľmi som zmenil názor, len pár dní dozadu. Zistil som, že jednoducho potrebujem vypadnúť hneď prvý deň von, aj keď môjho floridského času bude len ráno a predpokladám, že budem fakt nevyspatý. A ako som tak uvažoval či ísť alebo neísť hneď prvý deň, uvdomil si niečo zvláštne. Mne chýbajú aj veci absolútne bežné.

Zistil som, že nechem, aby ma niekto do mesta doviezol, ja chcem ísť električkou. Chýba mi sedieť v autobuse, čakať na zástavke, vždy, keď si spomenim na to, že si budem cvikať lístok, tak ma to naplní pocit nevýslovného šťastia. Vždy sa usmejem, keď si predstavím, ako si budem vyťahovať kľúče z vracka a odomykať si dom. Chýba mi venčenie svojho psa. Chýbajú mi veci tak bežné, ako sedieť v aute s niekym z rodičov alebo bratom.  Chýba mi vidieť paneláky, svoj dom, ale aj svoju školu. Chýba mi telefonovať s niekym mobilom. Chýba mi sneh. Slovo “domov” vo mne evokovalo obrazy svojej rodiny, psa, domu, priateľov či večernej Bratislavy. Od teraz to je už aj lístok na autobus, moje kľúče, čokoľvek, čo ma spája aspon čiastočne z domovom. Nie, toto miesto naozaj nieje pre mňa, a to len pre to, že svoj domov mám až príliž rád. Možno, že keby som tu aspon mohol žiť normálne, tak by mi to až tak nepripadalo, ale takýto život za plotom naozaj nieje pre mňa. Každé pravidlo, ktoré tu poruším (počas písania jem Čínu,ktorú sme si sami objednali, čo nesmieme), ma naplní pocitom zadosťučinenia. Každá nula za neporiadok, ktorú tu dostanem (áno, naozaj nám kontrolujú izby), ma približuje domovu. Neviem prečo, ale tak to jednoducho cítim. Keď som sem prišiel, myslel som si, že však to nejak zvládnem, že to nebude nič extra. Potom jedného večera som jednoducho cítil, že je na čase vytiahnuť svoju trojmetrovu vlajku. Jedného dňa som dostal pocit, že si potrebujem stiahnuť do mobilu hymnu. O pár dní som si dal na pozadie mobilu slovenský znak. Jednoducho som sa potreboval obklopiť všetkým, čo ma spája s domovom. Kamarát z česka si za mna začal robiť srandu, že aký nacionalista sa zo mňa stal. Začal som rátať týždne do odchodu (to bol len október). Na internete som si začal pozerať mapu Bratisalvy pomaly každé dva-tri dni. Začal som byť naozaj homesick. Bolo mi fakt smutno. Odvtedy však už veľa vody pretieklo, a s blížiacim sa dňom odchodu narastala aj radosť. Keď som si minulý týždeň spomeul na dni ktoré už mám za sebou, uvedomil som si, ako blízko som už Slovensku. A to bolo nič oproti tomu čo cítim teraz.

Teraz keď si spomeniem na domov, tak sa mimovoľne usmejem, a to teda by ste sa čudovali ako často sa smejem tento týždeň. V škole som poväčšinou len fyzicky a na tréningoch robím už len srandičky. Domov je blízko, a ja to viem, už je na dosah. Až teraz keď si to celé po sebe čítam, zisťujem, že pôvodne som tento článok nazval “ako idem domov”. Áno, pre mňa, ja už domov naozaj idem, nie pôjdem.

Prihláste sa pre odoberanie notifikácií o pridaní nových článkov na web!

Your email:  
Subscribe Unsubscribe  

This entry was posted on Wednesday, December 17th, 2008 at 5:31 am and is filed under Zážitky z USA. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.