Exchange in USA

Ahojte! V Amerike som už cez dva mesiace… Ten čas ale letí! Čo sa zmenilo za túto, už ceľkom dlhú dobu? Jeden by nepovedal, no je toho skutočne veľa. Však kliknite na čítať ďalej a uvidíte…

Prvé dni sú asi pre každého exchange študenta dosť ťažké. Je teraz jedno, že či sa bavíme o prvých dňoch v Amerike, v rodine, alebo na škole. Je to proste zmena, ktorej následky budete pociťovať každý deň, pri každej činnosti, v každej sekunde… Teda aspoň zhruba prvý mesiac vám to tak príde. Bývate u cudzích ľudí, rozprávate (v tom lepšiom prípade ) cudzou rečou, nemáte nabllízku nikoho z rodiny, z kamarátov… Všetko je iné. Teraz sa nebavíme o veciach ako iné podnebie… Tu sa jedna o mentalitu ľudí, maličkosti, nad ktorými sa budete zo začiatku pozastavovať. Na každých dverach guľa, nie klasická klučka. V záchode toľko vody, že si budete myslieť, že je upchatý. Pred každým domom upravená záhrada, všetko vychladené. Kráčate po ulici, a len tak vás pozdraví okoloidúci, ktorého ste v živote nevideli. V reštaurácii si objednáte sendvič alebo sub. V obchode vám predávač(ka) zabalí nákup…

Teraz, ako obvykle odbehnem od témy, dúfam, že a nehneváte. Chcel by som len povedať, že ľuďom, ktorý sú obdarený aspoň priemernými komunikačnými schopnostiami, tieto schopnosti neskutočne pomôžu naviazť nové známosti. Tu nie je nič neobvyklé osloviť niekoho, koho nepoznáte. Treba mať len zdravé sebavedomie… No dobre, to moje je trochu nadhodnotené. No verte mi či nie, je to až neskutočná výhoda. Ľudia si vás určite rýchlejšie obľúbia, ak sa nehambíte prejaviť. A to platí či už na vašich rovesníkov, tak aj na učiteľov, hosťovskú rodinu, dievčatá (aj keď si asi budete často priať, aby o vás niektoré ani nezakopli, ak sa chápeme )  … Ak sa nebudete hambiť, možno tu budete “stár” ako som aj ( a vidíte, presne takto sa to prejavuje ). Ja si ich tu všetkých dosť často doberám formou “Hey, Maresa!” “Whassup pítr?” “I just realised…” “What?” I am freakin AWESOME European!!! (v skratke: práve som si uvedomil, že som úžasný európan) Jednoducho, v prejavovaní svojho sebavedomia sa medze nekladú.

No ale späť k téme. Dva mesiace. Asi viete, že čas neskutočne letí… Ten môj mi ubehol ako voda. Preto sa sám seba pýtam, čo sa za tú dobu zmenilo? Zmenil som sa ja, zmenilo sa moje vnímanie sveta okolo a hlavne, upadol som do stereotypu. Áno. Každý pracovný deň sa ráno zobudím, umyjem prídu po mňa kamráti, s ktorými idem do školy. Učím sa prvé tri periódy, 4. pomáham v riaditeľni. Pondelok, streda, piatok ma po tejto perióde vyzdvihne host family grandma, ktorám ma odvezie domov (Cha, práve som si uvedomil, že som použil slovo “domov”), kde si zoberiem svoje veci a idem na Mercyhurst College na moje college classes. Každý utorok a štvrtok sa zdekujem po 4. perióde do knižnice, kde si buď zdriemnem v kresle, alebo ostanem v “ofisi”. Vo štvrtok mám hodinku po škole Key Club, po ktorom idem k Bobovi do práce a odtiaľ domov. Po škole - a teraz je jedno ktorej idem do posilky. Odtiaľ sa vrátim zničený, osprchujem sa, začnem si robiť veci do školy a ani neviem ako, je polnoc a idem spať. Ráno zazvoní budík a idem dokolečka, dokola… Potom príde piatok večer, víkend. S priateľmi sa dakam vyberiem, potom dospávam zameškané. Zvyšný čas porobím čo treba a máme tu nedeľu večer… Vždy si len poviem - “á doprdele, zasa???” Kolobeh sa naštartuje odznova…

Mám taký pocit, že som sa tu dostal do štádia, kde žijem “skutočný život”. Mám kamarátov, školu, opakujúci sa harmonogram… No neviem si odpovedať na jednu otázku - je to správne? Za dva mesiace som si tu vybudoval niečo, čo sa možno iným exchange nepodarí za celý rok. Mal by som byť na to hrdý, tešiť sa tomu. No neviem, radosť z toho nejakú nemám, tiež týmto totižto o niečo prichádzam. Sú to zážitky z “cudzej” krajiny, aké som ešte pred nejakým mesiacom mal aj ja. Zvykol som si povedať “fíha, toto si musím odfotiť a napísať o tom na web”. No dnes sa nič také nestáva, dnes už táto krajna pre mňa nie je až tak cudzia…

Bob si ma neustále doberá, že keď sa vrátim domov, kamaráti ma budú volať American boy. A možno má pravdu, sám sa tak začínam trocha cítiť. Niežeby sa zo mňa stával Američan, verte mi, to sa asi v živote nestane. No jednoducho sa vo mne niečo zmenilo, niečo sa na mňa asi odtiaľto nalepilo… Stále mi chýba moje rodné Slovensko. Stale mi chýba slovenská, možno trochu závistlivá, no NAŠA mentalita. Zdravý sedliacky rozum, ako zvykla jedna moja profesorka hovoriť. Náš skutočný Chleba (s veľkým Ch). No jednoducho… Pocity z tohoto všetkého su čudné. Najmä keď viem, že dnes sa strachujem ako mi dopadne test zo štatistiky - a zachvílu si budem baliť kufre…

S týmto sa spája aj ďaľší problém. Dochádza inšpirácia. O čom mám(e) písať články? Však tu nie je nič neobvyklé. Teda pred mesiacom ešte bolo. Preto sa na vás spolieham, že mi (nám) do diskusie napíšete, že o čom by ste si chceli prečítať. Čo vás zaujíma? Prosím, tiež napíšte svoj e-mail do políčka nižšie. Budete dostávať informácie, keď sem pribudne nejaký článok, a tiež nam pomôžete získať prehlad o vás, luďoch ktorý navštevujú tento web.

Na záver by som chcel dodať len jedno. Ak máte možnosť ísť do niečoho podobného, spravte tak! Nenechajte si ujsť príležitosť…Toto všetko stojí skutočne za to.

Your email:  
Subscribe Unsubscribe  

This entry was posted on Saturday, October 18th, 2008 at 5:32 am and is filed under Zážitky z USA. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.