Exchange in USA

Ako prvé musím povedať, že jediné čoho sa skutočne bojím sú hadi! Nemám strach z pavúkov, nevadia mi chrobáky, dokonca ani šváby nie ale hadi ÁNO! Ak má niekto z vás strach z hadov, určite vie, o čom píšem.

Prvýkrát som sa stretla tu v Alabame s hadom, keď sme ho prešli autom cestou do mojej hosťovskej rodiny, ale hovorila som si - náhoda. To, že je to tu viac než bežné som zistila od miestnych obyvateľov, ktorí mi hovorili, aby som sa poriadne pozerala pod nohy kade kráčam. Tieto hady volajú Rattlesnakes, nepovedali mi, že sú smrteľne jedovaté len sucho skonštatovali, že keď ťa uštipnú zomrieš. Takže som si začala dávať ozaj veľký pozor!

Evidentne nie dosť veľký :-D. Na oslave 13. narodenín vnučky mojej host mother sme prechádzali z karavanu do domu (asi 10 m), vonku už bola tma, keď Cady povedala, že niečo počula. A pred nami: HAD! Dlhý, bol tesne pri nás - ani nie pol metra! Ja som nepočula nič ale to čo som videla mi stačilo na to, aby som v panike vbehla za ňou do karavanu. Odtiaľ sme zavolali mobilom jej rodičom do domu.

Medzitým sa snake blížil (veľmi pomaly) stále viac k nám namiesto toho aby sa vzďaľoval… občas zastal a zdvihol hlavu a zahrkal s chvostom… to som naňho neveriacky hľadela a myslela, že je to sen.

Potom z domu vybehli dvaja chlapi. Jeden s puškou v ruke. Z karavanu sme videli ako toho hada zastrelili dvoma výstrelmi. Ten výstrel ho odhodil nabok :o… Za chvíľu sa tam zhŕkla celá rodina , ten chlap, ktorý ho zabil tam stál s puškou v ruke a širokým úsmevom na tvári! Vtipkoval po svojom, vraj je to „medium”, a že mi z neho rad urobí Rattlesnakovské náušnice. Stále mi ho chcel zavesiť na krk, takže som musela byt v jeho prítomnosti ostražitá. Cady sa vôbec nebála, im to stáva vraj často… Teraz som bola fakt rada, že tu má každý zbrane, Cadyn brat ma 11 rokov a ma ich 9… jeho mama mi hrdo ukazovala fotky z lovu kde zabil nejedného jeleňa. Lovenie je hobby miestnych obyvateľov. Asi ako u nás (no neviem čo robíte :D). Asi ako nič u nás, lebo toto tu robí fakt KAZDÝ chlap. Potom, síce s úsmevom na tvári, ale v skutočnosti s malou dušičkou som urobila aj fotky toho snaka…

Na jednej foto v ruke mam rastlinu :D, padla totiž otázka, čo to je :D, či sme ho s tým zabili? :D… s tou rastlinou som sa ho prvý raz pokúšala dotknúť, ale potom som sa rozhodla skúsiť to “naostro” :D.

Keď si to spätne čítam (a opravujem po sebe chyby J; PC, ktorý tu používam nemá Word a pripojením na net blokujem Linde telefónnu linku - a to sa jej, musím uznať oprávnene, nepáči ale na tento článok som to ešte riskla) zisťujem, že som slaboch. Áno priznávam, čo sa týka hadov som slaboch. Hovorí sa, že keď svoj strach prekonáte prestanete sa báť. Ja som sa nakoniec hada predsa len dotkla aj keď sa ešte stále mykal, vraj kvôli nervom! (U mňa toto ale zjavne neplatí - strach z hadov mi ostal :-D).

Keď som sa pred rokom rozhodovala, či ísť do USA a zháňala som si články na nete našla som len dva, v ktorých písali študenti, že sú nespokojní, a že majú nejaké problémy. Ostatní písali o super roku stráveného v Amerike a o nezabudnuteľných zážitkoch.

Súhlasím, nezabudnuteľných zážitkov mám ako maku :D{teda ten je tu nemajú, ale vieme čo myslím} a to tu nie som ani mesiac. Mam síce chvíle kedy mi z lásky k tejto krajine zviera žalúdok. Ale v konečnom dôsledku to beriem s nadhľadom. Splnil sa mi sen (a teraz nenarážam na ten rok na škole v USA) skúsiť byť na chvíľu súčasťou divočiny :D… ale dúfam, že to je a bude iba na chvíľu…

Ale to, že tu nechcem ostať sa už netýka Alabamy. Moja rodina je skutočne katastrofa… Nie všetci exchange students (a tým nehovorím len o sebe, poznám tu 10 exchange students a sú v strašných rodinách - všetci majú rôzne agentúry, ale naša koordinátorka je rovnaká, a ona je taká aká je, čiže aj jej priatelia- t.j. naše hosťovské rodiny sú podobní ľudia) v Amerike sa majú dokonale. A o tom by sa mali dozvedieť aj ostatní, nemyslíte? Lebo práve pre, tých ktorí sa sem chystajú bol tento net vytvorený, nie? Mojimi predošlými článkami som vás ale nechcela odradiť od toho aby ste sem išli, to nie. Iba sa pripravte na to, že tu budete musieť byt spokojní aj napriek tomu, že vám môžu kedykoľvek zobrať mobil (mne ho dnes opäť zobrali – vraj to nie je nič osobné ale nejaký slovenský študent sa sťažoval, tak ho berú preventívne aj mne), možno nebudete môcť navštevovať školské krúžky a ak zrovna budete bývať v lese bez susedov, bude by to pre vás jediná príležitosť na stretávanie ľudí, možno budete bez PC, možno budete dávať rodine 200$ za týždeň na jedlo a benzín, aj keď doma nejete, možno sa v noci budete budiť na to, či náhodou po vás nelezie nejaká potvora a pod. Všimnite si to možno, môže sa to stať ale nemusí… no v Alabame sa vám to stane asi na 95 percent :D… ako som už spomínala poznám tu 10 exchange students, ktorým sa stávajú podobné a niektorým aj horšie veci ako mne v ich rodinách. A poznám tu ešte jedno dievča a tá ma super rodinu, takže vy môžete mať tiež. Ak mate šťastie, ale aj o tom je život, že?

Takže pre vás čo sa sem chystáte som napísala tie dva články predtým, a preto píšem aj tento posledný. Aby ste boli pripravení na viac variant. Ako je len dokonalý rok, o ktorom tu väčšina píše.

Samozrejme, že väčšina článkov je pozitívnych, kto sa už len chce pochváliť tým, že má v sprche švába? Verte mi, že aj ja by som tiež radšej písala o tom, ako sa teším z novej rodiny (nečakala som, že budem žiť v prepychu, len v ľudských podmienkach), super školy atď.

Alabama je ale o inom. A ja som bohužiaľ v Alabame…

Takže BYE z ihličnatého lesa v Needham

Ak chcete čítať aj o mojích ďaľších zážitkoch, napíšte svoju e-mailovú adresu do polička nižšie.

Your email:  
Subscribe Unsubscribe  

This entry was posted on Saturday, September 20th, 2008 at 9:01 am and is filed under Zážitky z USA. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.