Exchange in USA

Áno, pôvodne som vám chcel písať o baseballovej hre Pitsburg Pirates a homecomingu, na ktorom som bol. No dnes sa vyskytla udalosť, ktorá stoji za zmienku viac, ako šetky ostatné. Ďaľší lockdown, uzamknutie školy.

Prečo to opäť vyhlásili? Hneď sa k tomu dostanem, no najprv spomeniem situáciu z minulého týždňa. Cca 5 minút po skončení vyučovania sa z rozhlasu ozvalo: každý musí opustiť budovu, kto kto tak nespraví do dvoch minút, bude v nej uzamknutý. V tom čase som mal hodinu voľného času ( čakal som na odvoz domov ), sedel som ako vždy v knižnici s kozultantkou a knihovníčkou, robil si úlohy na Statistics… Samozrejme že som neodišiel, bolo mi to viac menej jedno, bol som so zodpovednými osobami, nikam som sa neponáhlal… Spolu somnou tam ostala ešte jedna baba, ktorá sa práve prisťahovala do Erie.

O tomto čase malo byť v knižnici stretnutie tzv. “Key club”, prvé, spojené s voľbami - jedná sa o medzinárodnu organizáciu, ktorá pomáha ľudom. Bol som rozhodnutý zapojiť sa, každý exchange študent predsa musí absolvovať comunity services a toto bola príležitosť ako vyšitá. Ešte pred uzamknutím prišli nejaké dve postaršie ženy, funkcionárky tohto klubu. No ale čo sa nestalo. Samozrejme, že každý opustil budov, ostali sme tam iba mi dvaja… Razom sa zo mňa stal vice-prezident školskej organizácie. Baba je prezidentka, ževraj budeme mať nejaké veľké školenie v neviem akom meste, no čo je najdvôležitejšie, Key club poskytuje aj štipendiá. Ako vice-prezident mám ževraj reálnu šancu aj nejaké dostať

No ale nie o tom som chcel. V ten deň bol ževraj pred školou veľký fight, hádzali po sebe tehly, zasahovalo až 8 policajných áut…

No a včera… V blízkosti mojej školy ( asi o ulicu vedla ) zastrelili 15 ročného bieleho chalaňa, vo večerných hodinách. Chodil na našu školu, bol to brat Dogouho kamaráta, čiže som sa o tom dozvedel ešte pred tým, ako to bolo v miestných správach o polnoci. Úprimnú sústrasť

Dnes sme prišli do školy, všetko v normále. Dokonca som prišiel na čas a nedostal som piate TARDY, čo by znamenalo DETENTION, byť po škole. Prvá period, American Government, pohodička, zábava. Moja učiteľka na English chýbala, mali sme preto zastupujúceho učiteľa. Ako to robím každý deň, hneď som išiel za ním vypýtať si Hall Pass veď musím ísť predsa súrne konzultovať nejaké veci s mojou consulerkou. Len aby som to vysvetlil, v knižnici a u nej trávim denne 2 periods zo 4, každý deň ich striedam. Však som preda excange, mám veľa vybavovačiek kvôli americkej univerzite a keďže mávam veľmi dobré výsledky z testov, nikomu to ani nevadí. Vždy si prídem po podpis, vyvalím sa do kresla a zdriemnem si, resp. si robím úlohy. No problemo

No ale späť k téme. Suplujúci učiteľ si vycucal z prsta nejaké pravidlo, že môžem odísť až po 10 minútach po začiatku hodiny. Reku dobre, aj tak som sa chystal len do cafeterie ( na ich predmet psychológia ), kde pozerajú nejaké filmy. Asi po 7 minútach z rozhlasu zaznelo: Zapnite si kanál 92, máme pre vás video hlásenie - o 5 minút. Asi po troch minútach sme počuli ruch na chodbe, otvorili sme dvere a pozerali, že čo sa deje. Zrazu okolo nás prebeho asi 5 profesorov s vysielačkami, na rázcesti a rozdelili. Niekoho naháňali, snažili sa mu odrezať cestu.

WTF??? Čo sa deje? Pozreli sme sa z okna, zo školy odchádzali skupinky ludí, čo bolo za bežných podmienok neuskutočniteľné. Hlásenie nie a nie zaznieť z telky, stále tá istá priblblá hudba. Ďaľších 5 minút, každý SMSkoval priateľom, vyvolával, že čo a deje. Ževraj niečo so streľbou. Pýtam sa, prečo hentí odchádzajú? Jeden z takých geto týpkov ktorý a snažil vybaviť si, aby mohol odísť na to vraví: Something is happening, my friends are leaving… Na to a pridali aj kamaráti. Trust me, you don’t wanna be here.

V tom zaznel ohlas. V “štúdiu” sedel riaditeľ a zástupca. Nemáme sa čoho báť, škola je najbezpečnejšie miesto, vyučovanie ide normálne pokračovať, no bez zvonení. Nie je dvôvod odchádzať zo školy. To bolo všetko, nepovedali, že čo sa deje, čo ešte viac napomohlo šíreniu “zaručených právd”.

Po ozname som si zbalil svojich 6 švestek a šiel si dať podpísať pass. V knižnici tiež nikto nevedel povedať, že čo sa deje. Dokonca nai nevedeli o tej “naháňačke”. Na chobách som stretol policajtov v civile, no aj v uniformách. Videl som ich asi troch, obvykle tu býva iba jeden. To už niečomu nasvedčovalo. Vybral som sa do kafetérie ( je to jedáleň, ani neviem, prečo to tak volajú ), za kamarátkami. Vyzeralo to ako najbezpečnejšie miesto, dvaja policajti, dozor s vysielačkami…

Sedel som tam asi pol hodinu. Počas te pol hodiny vyhlásili asi 15 krát po 10 mien, ktorý majú prísť do officu, že si pre nich prišli rodičia. Potom skončila druhá period, všetci sa nahrnuli do vestibulu, každý sa chystal na odchod, aj baby, s ktorými som bol. Nikto nevedel čo sa vlastne stalo, každý hovoril, že sa tu bude asi strielať. Neviem odkial to mali, no vravel to absolútne každý. V rozhlase vyhlásili, všetci nech idú na hodinu, aj tí, ktorí su u konzultantky, že profesori im dajú ďaľšiu priepustku. Asi im šlo o zoznam ľudí, ktorí ostali.

V tom som stretol môjho dobrého kamaráta. Hey Peter, wassup? Are you leaving? Všetci moji známi odišli domov, no vravím že asi nie, aj keď som mal pochybnosti, či je správne tu ostávať. Zach mi vraví nech neblbnem a idem s ním, že nás jeho mamka hodí k nemu domov a pojdeme dakam hang out.

Takže krátka rekapitulácia: Asi pol jedenástej, všetci odchádzajú zo školy, každý mi vraví, že tu nechcem ostať. Každý rozpráva, že there is supposed to be shooting, cez druhú periódu sme na vlastné oči videli, ako profesori s policajtmi naháňali niekoho po škole. Nemali sme žiadne vysvetlenie čo sa deje, iba že sme v bezpečí a nemáme odchádzať domov. Všetci vaši kamaráti odchádzajú, alebo už sú doma, každý ignoruje zákazy vedenia, rodičia si chodia vyzdvihnúť svoje deti. Stretnete jedného z posledných priateľov, ktorý ostal v škole na ceste k bočnému východu ( ktorý hlupáci zabudli zamknúť - cez úzke dvere sa tlačili húfy ľudí ). Povie vám nech neblbnem a idem preč, že ma jeho mama odveze, nech tu neostávam, je to nebezpečné a určite tu nechcem byť, keď sa niečo stane. Pýtam sa, bol si na vedení? “Tam určite nepôjdem, nebudem tu čakať, kým sa dostanem na rad, zatial ma tu niekto zabije.” Hmm. Čo by ste spravili vy???

Možno to vyznie hlúpo, no musím už ísť, čaká ma College fair, zástupcovia zo stoviek univerzít po USA verbujú študentov na svoje školy. Čiže, pokračovanie nabudúce. Napíšte svoj e-mail nižšie a ja vám pošlem správu o pridaní nového článku - aby ste nič nezmeškali…

Your email:  
Subscribe Unsubscribe  

This entry was posted on Tuesday, September 23rd, 2008 at 7:35 pm and is filed under Zážitky z USA. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.