Exchange in USA

Dnes som sa konečne vybral do mojej školy, na ktorú budem chodiť už s 99% istotou… East High School ( tá s etnickou zmeskou ). Keďže Bob dnes skončil v práci trochu skôr a vyučovanie začína už v pondelok, rozhodli sme sa, že tam vybehneme už dnes, aby som sa dozvedel svoj rozvrh, resp. povyberal predmety… No ale hneď na dverách ma čakalo prekvapenie, ktorému som sa zo začiatku veľmi netešil.

Vchodové dvere do školy boli zamknuté, nikde nikto, len na sklách povylepované rozpisy so študentmi - kto má kde domovskú triedu a oznámenie, že dnes, o 17:30 sa koná Student Orientation. O tomto sme sa samozrejme nedozvedeli, tak v prvom okamihu nás napadlo že super, ešteže sme prišli o deň skvôr. ALE. Mená študenotv boli rozdelené v štyroch skupinách - deviaty, desiaty, jedenásty a dvanásty ročník, ktorý je zároveň posledným ročníkom na high school. V tomto roku študenti graduujú, a keďže vo väčšine prípadov školy v USA nedovolujú výmenným študentom spraviť si “americkú maturitu”, býva často len nesplneným snom exchangerov.

Samozrejme, moje meno sme začali hladať v skupine 11. ročník. Nič. Prebehol som zoznam ešte raz - stále nič. Začal som premýšľať.

Žeby ma dali do dvanásteho? To by bolo predsa super!

No moje meno nebolo ani v tejto skupine.

Dúfam, že je to iba nejaký omyl, dali ma asi do desiateho. Vravím Bobovi, ak ma dali tam, nechodím do školy… Nájdem si robotu a na školu kašlem, ostanem tu žiť “načierno”

No moje meno nebolo ani tu.

To sú tí amíci až tak blbučký a dali mňa, 17 ročného chalana do prvého ročníka, alebo sa jednoducho pomýlili?

No moje meno nikde.

Cha a čo teraz? Začali sme vyzváňať na zvončeky. Žiadna reakcia. Všetky dvere zamknuté. Nakoniec sa nám podarilo nájsť bočný vchod. Dokonca otvorený! Vošli sme dnu, vyšli na druhé poschodie, kde má kabinet nejaký Bobov známy. Ináč poviem vám, budova je to celkom pekná, moderná, ak sa mi dobre marí, bola postavená v roku 1999.

Vysvetlili sme mu náš problém a on že jasne, asi si vypadol zo zoznamu, no big deal. Že nech ideme za ním, dovedie nás ku kompetentným. Nejako sme sa po ceste rozprávali, až došlo na otázku - do ktorého ročníka by si mal ísť? Mal by som ísť do jedenásteho. Samozrejme, chcem sa pokúsiť o dvanásty, čo som Bobovi už vopred povedal. Moja odpoveď teda diplomaticky znela: “V mojej krajine by som v mojom veku už mal ísť maturovať”. Toto je v podstate pravda, do školy som išiel o rok neskvôr, no však kebyže nie som v USA, tak idem iba do tretieho ročníka. No to ale oni nemusia vedieť :). Po ceste sme stretli ďaľšieho učiteľa, ktorý mal s nami spoločnú cestu do “riaditeľne”. Tiež sa pýtal na ročník. Dostal, tento krát od Boba odpoveď 12th grade Niečo začal splietať, že exchange študenti u nich obvykle chodia do 11. alebo občas do 12. … A že keď idem do Honor Programu, že by to nemusel byť problém. Adrenalín sa mi začal uvolňovať do krvi. V hlave sa mi vynorila myšlienka, pre mňa vceľku príjemná. Zmaturovať tu, získať štipendium na univerzite v USA a vykašlať sa na našu maturitu, ušetriť rok v škole…

Ale spät do reality

Vošli sme do veľke miestnosti. Sedela tam jedna tučná žena, asi 40 ročná, jedna z tých, čo majú práve toto na starosti. Spolu s učiteľmi sme jej vysvetlili, že Bob ma bol prilásiť už 30. júla, dal všetky podklady a papiere jej kolegyni, ktorá povedala, že je všetko vybavené, a že teraz sme nenašli moje meno medzi ostatnými. “Do ktorého ročníka máš ísť? Do 12., no možno ste ma zadelili do 11. Ok, pozriem sa. Asi po minúte zahlásila - ja ťa tu nemám. Ty si exchange student, však? Áno, som. Cez agentúru? Áno. Ako sa volá? CIEE. Zasa odbehla a chvíľku hladala. No nenašla.

Bob jej začal vysvetlovať, že s kým to vlastne jednal, komu dával všetky moje papiere, vysvedčenia… Tá dotyčná osoba ale nie je v škole, moje podklady nie su medzi ostatnými, v databáze o mne nie je žiadna zmienka, v praxi to teda znamená, nie som prihlásený na školu. Cha, super zistenie 4 dni pred začiatkom školského roku! A ja som si myslel, že sa dnes dozviem svoj rozvrh.

Spýtali sme sa jej, ako to budeme teda riešiť? No, že ma musíme prihlásiť do školy, vyplniť nejaké formuláre. Pýta sa ma: “do ktorého ročníka to teda máš ísť?” “12th grade madam” + nesmelý úsmev. “Ok, napíš to do formulára.” //ďaľší nával radosti//

Bob sa ešte popýtal, že či jej ma mejlnúť moje podklady… Ona niečo v zmysle, že to asi ani netreba… Tak neviem no, príde mi to tak, že v tom maju dosť bordel. Ale je mi to jedno. Ak ma dajú do dvanásteho, nič iné ma tam netrápi.

Celé sa to uzavrelo teda v tomto zmysle, že Bob má ešte zajtrá niekomu volať, niečo pozisťovať… Len je tu jeden problém. Keďže som “nepodal prihlášku načas”, budem “penalizovaný”, čím je Bob ( a každý jeden z cca 100 ľudí, ktorým hneď volal ) dosť pohoršený a chce to ešte nejako riešiť. Totižto, škola mi za trest nedovolí nastúpiť už v pondelok, ale až vo ŠTVRTOK :D

God bless America!

Držte mi palce, nech sa mi to podarí uhrať 12th grade a napíšte svoj e-mail do políčka nižšie pre odoberanie notifikácií o pridaní nových článkov!

Majte sa ktrásne

Your email:  
Subscribe Unsubscribe  

This entry was posted on Friday, August 22nd, 2008 at 2:27 am and is filed under Zážitky z USA. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.