June 30th, 2008
Kenty: Americké víza alebo strach po americky…
V prvom rade je zahodno povedať, že ja som si vybavoval turistické a nie študentské víza, nakoľko ja som sa len išiel pozreť do svojej budúcej host školy - nebudem navštevovať klasickú štátnu High school, ale športovú akadémiu.
No napriek tomu, mnoho vecí majú tieto víza spoločné (všetky informácie nájdete nahttp://slovak.slovakia.usembassy.gov/ )
Tak, v prvom rade som si vyplnil papiere potrebné na vybavenie, nič extra, vyplniteľné cez internet a vytlačiteľné. Potom som si vybavil časenku, samozrejme cez net. Jediné čo je trochu náročnejšie je nechať si spraviť fotku rozmeru 5*5 cm, ale vo väčšine fotoateliérov vám ju spravia. Ďalej je teba zaplatiť za víza, momentálne 2594 Sk, buď poštou, cez internet banking, alebo priamo v banke. O prevedení peňazí potrebujete doklad. Ja osobne som volil poštu kvôli nedostatku času. Ďalej potrebujete nejaké doklady o tom, že tam nemienite ostať, ale aj sa vrátiť, čiže rodinné a ekonomické zázemie. Pri ľuďoch pod 18 toto dokladujú rodičia namiesto vás. Na ich stránke píšu o rodnom liste súrodenca, o poslednom daňovom priznaní, alebo doklad o nejakom hodnotnom majetku. Ja som zvolil bratov rodný list a výpis z banky o vytvorení terminovaného účtu na istú čiastku, ktorú tu nebudem spomínať.
Teraz k samotnému dňu D. Bolo piatok trinásteho a keby som bol o trochu poverčivejší, asi by som sa zbláznil od nervozity. Môj pohovor začínal o druhej poobede a tak som sa s otcom stretol (každý pod 18 musí ísť so zákonným zástupcom)asi o 13:40. Zhodil som si u otca tašku zo školy, mobil a kľúče, veď aj tak by mi to zobrali. Naše očakávania boli, že tam bude tak 5 ľudí, a budeme tam tak maximálne 20-30 minút. Oto väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme tam o 13:50 prišli a bolo tam už aspoň 20 ľudí. Po chvíli sa objavila úradníčka (slovenka) za sklom, a každý jej mal vytrčiť občiansky aby si skontrolovala či majú všetci pozvánky. Po kontrole sme chodili dnu po jednom, všetko kovové sme museli vybrať, odovzdať mobily, a ak ste náhodou zapípali na veľkom hľadači kovov ako na letisku(ako napríklad ja), tak vás prehliadnu oveľa menším hľadačom opäť raz á la letisko. Mne pípala pracka na opasku, ktorú som musel na vyzvanie otočiť naopak aby pozrel či za ňou niečo nemám. Po absolvovaní tejto prehliadky vám dali štítok na pripnutie s nápisom VISITOR a poslali vás do „žltej budovy“. Aj toto prehľadávanie robili Slováci.
Hneď po vstupe do budovy ste mali ukázať prihlášky, pozvánky, pasy, fotky a doklady o zaplatení slovenskej úradníčke. Tá vám následne dá poradové číslo a pošle vás do čakárne. Tam si sadnete a čakáte až zahlásia vaše číslo, čo trvalo asi tak štvrť hodinku. Keď vás už zahlásia, prídete do okienka a odovzdáte slovenskej úradníčke všetky dokumenty čo ste si so sebou priniesli, potom sa vás spýta že kam to vlastne idete a za akým účelom, potom vám povie, že o chvíľu vás zase zavolajú. A tak keď vás o pár minút zavolajú opäť, prejdete k inému oknu kde dávate otlačky prstov. Potom si idete opäť raz sadnúť s tým, že vás zase zavolajú. Po chvíli vás už zavolajú naposledy, kde sa s vami bude baviť americká úradníčka, ktorá ale vedela tak dobre po slovensky, že až na prízvuk by ste odprisahali že to je Slovenka. Tá sa ma ešte niečo spýtala že prečo tam idem a podobné drísty, potom mi pogratulovala, zablahoželala šťastnú cestu a že v pondelok si mám prísť po víza.
No big deal.